Neodmysliteľnou súčasťou obsahového zamerania projektov realizovaných v Programe cezhraničnej spolupráce Poľsko – Slovensko (a to v každom doterajšom programovom období, teda aj najnovšom 2014 – 2020), podporeného v rozhodujúcej miere z Európskeho fondu regionálneho rozvoja Európskej únie, je propagácia cestovného ruchu, kultúrneho a prírodného dedičstva, ako aj atrakcií, ktoré sú schované v poľsko-slovenskom pohraničí. Projekt, ktorý pripravili v Združení Karpatský euroregión Poľsko so sídlom v Rzeszove a nazvali Vandrovanie bez plecniaka pridali k spomínaným trom atribútom ešte jeden – kulinársky. Veď nenajedený, ba hladný turista, to je turista zlý. A ako to v praxi vyzerá? V združení na ukázanie toho si zvolili metódu study tour, na ktorú pozvali novinárov z Poľska, Slovenska, Ukrajiny a Nemecka. Aspoň pár postrehov z vandrovky, ktorá trvala bezmála celý týždeň v skorú (ale už zlatú) jeseň.
V Komborni varia par excellence. Poľská kuchyňa v mnohých turistických centrách na poľskej strane to už nie je iba polievka žurek, bigos, pirohy plnené na slano alebo na sladko, či nebodaj rýchlovka v podobe zapiekanky, ale v každom hoteli, reštaurácii chcú byť originálni. Top ponuka, o ktorej sa už vie široko-ďaleko, je v dwore (kaštieli) Kombornia, čo je palácovo-parkový komplex v jednej dedinke neďaleko Krosna. V rodinnom podniku Skotniczných vsadili na kvalitu, na vymýšľanie, ale podľa starých miestnych receptúr, a tak núkajú ako polievku dyňový krém s ostrou papričkou a koriandrom alebo jemne údené slede s rôznymi bylinkami. Môžu si to dovoliť aj preto, lebo majú v areáli svoje hospodárstvo, kde pestujú všetky potrebné druhy zeleniny a ovocia. Šéfkuchár Marcin navyše s radosťou a s nápadmi ponúka hosťom jedlá, v ktorých sa na zjedenie (!) objavujú rôzne kvety.
V kúpeľoch Wysowa. Minerálnych vôd je v pohraničí kopa, a to na obidvoch stranách štátnej hranice. Vytekajú zo zeme ako Boží dar. Je tu aj celý rad kúpeľov, nielen bardejovských, či ľubovnianskych alebo ružbašských, ale aj poľských – v Rymanove, Iwoniczu, slávnej Krynici či vo Wysovej. Tu si môžete za minimálny poplatok dovoliť ochutnávku vôd, ktoré liečia a vraj aj upokojujú. Na to je aj jazda bričkou ťahaných párom koní po kúpeľoch a aj tesne za hranice tejto usadlosti a pozrieť zblízka ako tu žijú ľudia, hlavne Lemkovia.
V Gorliciach stále vyteká čierne zlato. Ropa je veľké bohatstvo, tým tvrdením nesieme drevo do lesa, ale je pravda, že „trochu“ jej majú aj na poľskej strane. Dá sa o tom presvedčiť vo výbornom múzeu v obci Bóbrka, ale aj napr. v skanzene v Gorliciach. Tu návštevníkom sprievodca môže hravo ukázať ako taká ropa vyteká z hlbín zeme. Nič hrané, nič vymyslené, všetko realita. Veľmi si tu vážia dielo a osobu Ignaca Łukasiewicza, pretože to jeho vynález naftovej lampy sa prvýkrát vo svete vyskúšal v neďalekom meste Jasło v druhej polovici 19. storočia.
Keď sme začali jedlom, tak aj ním skončíme. Dalo by sa pritom ešte písať z toho videného napr. o prevádzke úzkokoľajky, o jazde na drezinách po nevyužívanej železničnej trati v Uherciach Mineralnych, aj o tamojšej historickej škole remesiel. A to sme úplne vynechali slovenskú stranu, ale čo máme doma, to sa vždy ráta za „formalitu“. Videli sme však (a vyskúšali) napr. splav na pltiach po Dunajci, výstup na hrad Spiš, observatórium (za hlbokej noci pri jasnom nebi) v Kolomnickom sedle. Poľska, slovenská, či rozmenené na drobné – lemkovská, šarišská, góralská, rusnacká kuchyňa sú si v mnohom podobné. Ale len v poľskej reštaurácii dostanete napr. k takému praobyčajnému vyprážanému rezňu toľko surovej zeleniny – trochu kyslej kapusty, cviklový šalát, kyslá uhorka, strúhaná mrkva. To sa nedá porovnávať s dvomi kolieskami paradajky či papriky. Jednoducho, keď Poliaci pestujú toľko zeleniny, tak ju aj musia spotrebovávať...
Táto záverečná veta by sa hodila na celú problematiku propagácie kultúrneho a prírodného dedičstva. Máme ho, zveľaďujme ho a s rozumom „predávajme“ turistom!
Text a foto: Jozef Jurčišin
